História

Z dejín obce Buzica
Ľudia si po dlhých rokoch mysleli, že naše územie v období 9. storočia bolo neobývané, ale historické pamiatky objavené v minulom storočí vyvrátili tieto predpoklady. Najstaršie nálezy pochádzajú z obdobia neolitu. Z obdobia eneolitu je charakteristická kanelovaná keramika. Nálezy otománskej kultúry sú z obdobia staršej doby bronzovej, hromadný nález bronzov zase z mladšej doby bronzovej. Archeologický výskum tu objavil aj rímsko- barbarské, veľkomoravské a ranostredoveké sídlo.

Bozitha, Bosica, Bozita, Bocita, Bozete, Buzita, Buzica – mená obce počas dlhých stáročí. Meno obce sa prvýkrát objavuje v roku 1138 v súvislosti Bozetem, otcom palatína Fancsala ktorý žil okolo roku 1100 v župe Újvár, ktorá neskôr splynula so župou Abov.
Z písomných zmienok o obce vyplýva, že aj Buzica zanikla za tatárskeho vpádu a sa stala neobývaným miestom.  Však v rokoch 1300 tu viackrát zasadali zástupcovia Abaújskej župy, čo zvyšovalo význam obce. Zanedlho  Buzica prešla do rúk zemanov, najvýznamnejšia bola rodina Kardosovcov pochádzajúca z rodu Abovcov. Ešte v roku 1427 je v obci zemepánom István Kardos, ale v roku 1459 Mihály Kardos pre neveru padol u kráľa Matyása do nemilosti a tak rodina tunajšie majetky stratila. Kráľ ich daroval Balázsovi Magyarovi. V roku 1555 je medzi majiteľmi zapísaný György Horváth. V obci sa objavuje aj rodina Bécz. V 17. storočí významnú úlohu vo vedení obce mala rodina Szentimrey.

Slávny geograf Elek Fényes charakterizoval obec takto: „Buzitha, maďarská dedina, v Abovskej župe od Košíc na 4 hodiny; na vyvýšenom mieste pri močiari Kanyapta. Orná pôda je obstojná, lesy sú statné, má vodný mlyn, ale pitná voda je zlá. Zemepáni sú Szentimreyovci, Korponayovci, Pongrácovci, Szedmayerovci.“
Vypuknutie I. svetovej vojny priniesol obyvateľom  obce trpenie a chudobu. Na bojisku zomrelo 34 miestnych obyvateľov. Po roku 1918 sa obec stala súčasťou novovzniknutej ČSR a ako pohraničná dedina stratila asi polovicu výmery chotára. Na jar 1919 Buzicu napadli vojaci Kunovej boľševickej Červenej armády a pobývali tu dva týždne. Padlo 13 miestnych obyvateľov. Život obyvateľov sa nezmenil, väčšinou pracovali ako roľníci a poľnohospodárski robotníci na miestnom veľkostatku. Bol založený Dobrovoľný hasičský zbor, pri ktorom účinkovala aj populárna dychová kapela. Po Viedenskej arbitráži, v roku 1938 sa obec znova stala súčasťou Maďarska.

Vypuknutie II. svetovej vojny znova prinieslo ľudu iba žiaľ, biedu a hospodársky úpadok. Front sa v doline Kanyapta zdržal 6 týždňov. Na bojiskách vojnového konfliktu padlo 36 tunajších obyvateľov, za trvania frontu zomrelo ďalších 10 miestnych občanov. Pokojné časy nenastali ani po roku 1945. Obyvatelia maďarskej národnosti boli zbavení občianskych práv a boli zavreté školy s maďarským vyučovacím jazykom . Viacero rodín dostalo „bielu kartu“ na deportáciu do Maďarska, 8 rodín bolo aj vysťahovaných. V roku 1948 sa pomery usporiadali, vtedy bolo aj jej meno zmenené na Buzicu. V roku 1949 bolo založený tunajšie štátny majetok /ŠM/. Zakladali sa povolené spoločenské a kultúrne organizácie. V roku 1957 bola dokončená elektrifikácia obce. V dedine sa rozbiehala výstavba rodinných domov, ktorá neskôr nabrala značné rozmery a tak sa tvár obce dosť zmenila.

Úradné hodiny

Pondelok: 08:00 - 12:00 13:00 - 16:00
Utorok: 08:00 - 12:00 13:00 - 16:00
Streda: 08:00 - 12:00 13:00 - 16:00
Štvrtok: 08:00 - 12:00 13:00 - 16:00
Piatok: 08:00 - 12:00    

Fotogaléria

Kalendár